Vodivé gély sú triedou mäkkých materiálov, ktoré kombinujú vodivosť a vlastnosti gélu. Ich základné charakteristiky sú nasledovné:
Vodivosť: Schopná viesť elektróny alebo ióny, čo sa primárne dosiahne zavedením vodivého média, ako sú vodivé polyméry (polyanilín, polypyrol), nanomateriály na báze uhlíka (grafén, uhlíkové nanorúrky), kovové nanočastice alebo mobilné ióny (ako Na⁺, Cl⁻).
Štruktúra trojrozmernej siete: Vzniká fyzikálnym alebo chemickým krížovým{1}}prepojením polymérnych reťazcov do priestorovej sieťovej štruktúry, ktorá je schopná zachytiť veľké množstvo kvapaliny (ako je voda alebo iónové kvapaliny) a zachovať morfológiu gélu.
Vysoký obsah vody alebo rozpúšťadla: Väčšina vodivých hydrogélov obsahuje viac ako 90 % vody, čo im dodáva mäkkosť a zmáčavosť podobnú biologickému tkanivu, vďaka čomu sú vhodné na biomedicínske aplikácie.
Flexibilita a rozťažnosť: Majú dobré mechanické vlastnosti, vydržia ohýbanie, rozťahovanie a stláčanie, vďaka čomu sú vhodné pre flexibilnú elektroniku a nositeľné zariadenia.
Biokompatibilita: Mnohé vodivé gélové materiály (ako je polyvinylalkohol a chitosan) nie sú pre ľudské telo -toxické a nespúšťajú imunitné reakcie, vďaka čomu sú vhodné na implantovateľné aplikácie alebo aplikácie s dlhodobým{1}}kontaktom s pokožkou-.
Reakcia na podráždenie: Niektoré vodivé gély reagujú na vonkajšie podnety, ako je teplota, pH a elektrické polia, a možno ich použiť v inteligentných systémoch snímania a podávania liekov.
Schopnosť samoliečenia: Niektoré vodivé gély majú dynamické väzby (napríklad vodíkové väzby a Schiffove bázy), ktoré im umožňujú samy sa po poškodení opraviť a predĺžiť ich životnosť.